LUKÁŠ HOLÁSEK

Fotolovy Lukáš Holásek

Jelenia ruja 2012

Začiatkom septembra sa s prvým ochladením každoročne les na pár krátkych týždňov premení na miesto pripomínajúce pasienok plný kráv – nie je to ale zvuk dobytka, to sa začali mocným ručaním ozývať jelene ktorým sa začalo významné obdobie. Tým je jelenia ruja, čas, ktorý do prírody láka mnoho ľudí čo sa chcú aspoň na malú chvíľu stať súčasťou tohto vzrušujúceho divadla…

Samozrejme som si toto obdobie nemohol nechať újsť ani ja. Už od začiatku septembra som s nástupom do školy od spolužiakov počul správy o tom ako sa jelene pomaly rozbiehajú a začínajú obsadzovať svoje rujoviská. U nás však po ruji nebolo stále ani stopy, začínal som mať podozrenie či sa jelene nepresunuli niekam inam, do iných odlahlejších častí lesa. Našťastie tomu tak nebolo a mohol som aj ja o pár dní neskôr konečne počuť prvé tohtoročné ,,Aoouuu, aoouuu, aoúúúú…

Poďme ale pekne od začiatku:

Ráno, 8. 9. 2012
Prvým jeleňom ktorého sa mi podarilo v septembri stretnúť bol mladý osmorák. Čakal som na svojom obvyklom mieste kde som ešte cez prázdniny fotieval srnčiu, povedal som si, pokial nezačne ruja, inde nepôjdem… Krátko pred šiestou ráno som spozoroval ako sa hýbe sem a tam malá vŕba v rohu lúčky na ktorej som čakal. Po pohlade cez hladáčik mi bolo jasné že pôjde o vysokú, nevedel som však, či to bude jeleň alebo laň.
Za krátko už som videl o koho pôjde, na vzďialenosť asi 12 metrov popri mne prechádzal smerom k lesu mladý jeleň. Opatrne som foťák otočil na výšku, zaostril mu na hlavu a snažil sa ho zastaviť. To sa ale ukázalo ako problém, na zašuchotanie nohami, cmuknutie, dokonca ani na slabé ,,hej!“ jeleň nereagoval a išiel stále ďalej. Až keď som sa ozval hlasnejším ,,hej jeleň!“ otočil hlavu na mňa a na malú chvíľu zastavil. Stihol som spraviť tri zábery a jeleň pokračoval znova nerušene svojou cestou. Sledoval som ho v hladáčiku a čakal, či sa náhodou nezastaví o niečo ďalej aby som ho do záberu dostal aj celého. Keď som videl ako sa stále vzďaluje a nezastavuje, chcel som o pár metrov zmeniť svoje miesto, zodvihol som foťák a spravil krok vpravo. S došlapnutím sa tichom ozval hlasný zvuk – stúpil som rovno na odhodenú flašu v tráve. Na to jeleň ihneď pozrel mojím smerom. Aj keď v zlej polohe, musel som ostať nehybne stáť a čakať. Prešlo zhruba 20 sekúnd a jeleň znova pokračoval smerom k lesu. Presunul som sa asi o meter ďalej, rozložil statív a zaostril na jeleňa, bol už však príliš ďaleko na dobrú fotku a tak som len pozoroval ako sa pomaly vnoril do kríkov a zmizol niekde v lese. Počkal som ešte hodinku, keď sa nič neukázalo šiel som sa pozrieť k vŕbe spoza ktorej jeleň vyšiel. Našiel som zlámané a odrané konáre, to značilo že by už ruja mohla pomaly začať…

Večer som bol na lúke znova. Potom čo sa zotmelo som sa zbalil a ostal pod lesom, počúval som či sa už niektorý z jeleňov nerozhodne zatrúbiť, nebolo však počuť stále nič.

Ráno, 9. 9. 2012
V predtuche že by mohol paroháč prísť aj následujúce ráno som si sadol na rovnaké miesto a čakal. Jeleňa, či aspoň zaručania niekde z lesa som sa ale nedočkal. Na lúku sa vyšla napásť iba srna so svojím srnčaťom. Bola nedela a to znamenalo že sa von, zistiť či ruja nepokročila, dostanem najbližšie až v piatok večer.

Ráno, 13. 9. 2012
Vďaka nečakaným okolnostiam v škole som sa dostal von už vo štvrtok ráno. Mierne pršalo a jelene boli stále ticho. Jedinými návštevníkmi lúky boli dve srny ktoré vyšli asi 50 metrov napravo odo mňa. Pokúsil som sa k nim cez les nepozorovane dostať, žial neúspešne.

Ráno, 14. 9. 2012
Po predchádzajúcom upršanom dni sa vonku mierne schladilo, to bolo dobrým znamením pre ruju a tak som sa plný očakávania blížil tmavým lesom za svitu baterky k svojmu miestu, počúvajúc, či konečne niečo nezačujem. Keď som práve prechádzal okolo jednej z lúk, ozval sa z jej druhého konca zvuk rujnej lane, to ma potešilo a tak som na mieste ostal stáť asi 10 minút, nestalo sa už ale nič…
Pokračoval som teda ďalej, zišiel som z kopca a v diaľke zrazu započul ,,Oooou, ooou, oooúúú.“
Povedal som si ,,áno, konečne!“ ruja začala aj u nás. Potom čo som prišiel na miesto som sa ani nezačal vybalovať, iba som kľačal a počúval jelene z okolitej hory, boli vzdialené asi 500 metrov. Až s prvým svetlom som rozložil statív a nasadil fotoaparát, rozmýšľal som či sa vydať smerom k nim, utíchli však ako hodinky okolo šiestej, to bolo na fotenie v lese ešte veľmi skoro.

Večer, 14. 9. 2012
Po úspešnom ráne som bol rozhodnutý vyraziť večer s nabaleným batohom hlbšie do lesa kde by som prespal a ráno skúsil šťastie. Odišiel som okolo tretej poobede aby som mal dostatok času vybrať miesto a pripraviť sa. Prešiel som niekoľko miest ktoré sa mi pozdávali až som sa nakoniec vrátil späť k jednej rúbani ktorú som si na začiatku vybral ako prvú. Ako som si tak prechádzal po hrebeni zbadal som za kopou konárov pred mladinou pohyb, zatavil som, rozložil na maximum vytiahnutý statív na zem a zaostril. Ukázalo sa že ide o dve lane. Čakal som čo urobia ďalej, v tom vyšiel z mladiny aj jeleň. Videl som ho iba krátko, stratil sa mi za kopou konárov. Spravil som pár krokov vľavo, zložil veľký batoh na zem a čakal. Jeleň pomaly vyšiel spoza kopy a tak som ho mohol znova vidieť, išlo o mladého vidláka. Keď som videl že sa dá fotiť neváhal som a stlačil spúšť. Na cvaknutie zrkadla jeleň pozrel priamo na mňa a zastavil. Nehal ma urobiť ešte tri zábery, potom sa otočil a rovnako pomalým krokom ako prišiel sa vrátil späť do mladiny kam ho krátko na to následovali aj lane. Bol som prekvapený ako na mňa reagovali, nepriblížil som sa nijak potichu, maskovaný som taktiež nebol príliš dobre. Mal som iba maskáčové tričko s krátkym rukávom, k tomu pred sebou ešte rozložený strieborný statív. Niejak takto teda vznikli prvé fotky z tohto miesta…

Neskôr som si našiel miesto pod jedným z dubov s hustou korunou, to kôli prípadnému dažďu. Vybalil som si spacák a veci na večer, všetko to rozložil vedľa duba a šiel o kúsok ďalej, na miesto, kde boli spílené stromy a dostatok svetla. Tam som chcel čakať či sa ešte niečo neukáže. Nestihol som si ani poriadne sadnúť a už som medzi stromami zazrel pohyb. V prvom momente som myslel že ide o hľadajúceho jeleňa, dlhší pohlad však ukázal že je to človek. To ma príliš nepotešilo, hneď som myslel že to bude poľovník, ako som ale pozoroval ďalej videl som že nie je v zelenom a nemá ani veľkú zbraň. Ďalšou vecou ktorá mi napadla bolo že ide o pytliaka (mal niečo v ruke) keď som zistil že to je nôž začal som sa už trochu báť, išiel stále smerom ku mne. Zdvihol som sa a išiel smerom k veciam, tam som mal nôž aj ja. Neznámy si ma všimol až v tej chvíli. Po krátkom rozhovore vysvitlo že nejde o žiadneho vraha, do lesa prišiel s rovnakým úmyslom ako ja, pozorovať nejakú zver. Zhodou náhod sa volal tiež Lukáš, čakali sme spolu na mieste ešte asi pol hodinu, potom prišla tma a Lukáš sa pobral pomaly smerom domov. Pred odchodom mi ešte daroval malý zatvárací nôž, tým ma dosť prekvapil. Medzi tým ako sme tam spolu čakali, začalo sa z okolitých kopcov pomaly ozývať ručanie jeleňov…
Odložil som foťák a už len sedel vedľa svojich vecí, opretý o padnutý kmeň a dub. Približne 30 metrov podomnou som uvidel ako z mladiny vyšiel mladý jeleň, podľa siluety parožia to bol šestorák, chvíľu pozeral mojím smerom, potom prešiel ďalej kde sa pásol až nakoniec trochu pobehol a zmizol v tme.

Tú noc som sa prebudil asi 4-5 krát, občas na mierne mrholenie, veľký lejak sa ale našťastie nespustil. Vždy som ostal na chvíľu hore a počúval ručanie jeleňov, občas sa priblížili aj na vzdialenosť zhruba 200 metrov, to už bolo počuť celkom pekne…
Okolo piatej ráno som sa zobudil a už nezaspal, obul som si topánky, vzal foťák a išiel čakať na rovnaké miesto ako večer. Keď už bolo slabo vidno, prešli rúbaňou dve diviačice následované ôsmimi toho ročnými prasatami. Z kopca vpravo som počul časté, nie príliš vzdialené ručanie jeleňa. Svetla medzi časom pribudlo a tak som sa rozhodol že sa k nemu skúsim dostať bližšie. Postavil som sa, prešiel o kúsok nižšie a v tom zbadal ako v mieste kde včera stál šestorák, pozerajú priamo na mňa tri lane, vedeli o mne skôr ako ja a pobehli do mladiny. Trochu ma to zamrzelo, boli vo veľmi peknom prostredí na fotku.
Zišiel som z kopca, odbočil vľavo a pomaly prechádzal popri rúbani až som sa dostal k ďalšej mladine ktorou viedla cesta. Jeleň sa opäť ozval. Postupoval som teda ďalej po cestičke až som uvidel ako medzi stromami prebiehajú lane ktoré následoval silný jeleň. Videl som ho len na malú chvíľu, vyzeral na približne 7-8 rokov, bol tmavý s výrazným lalokom na krku. Keď sa dostal do mladiny v kopci naľavo odo mňa, dal o sebe pár krát vedieť kratším ,,aoouuu, aoouu, aouúú“ to bolo na približne 50 metrov. Vedel som že sa budem musieť vrátiť, inak som sa k nemu dostať nemohol. Vrátil som sa teda až na miesto odkiaľ som vyrazil, myslel som že jeleň spolu s laňami prejde až sem. To sa ale nestalo, ostali niekde v húštine odkiaľ som pár krát počul jeho zaručanie. Ešte chvíľu som čakal, potom som sa zbalil a vyrazil domov.

Večer, 15. 9. 2012
Po príchode domov som volal s kamošom ktorý býva asi 20km od Prievidze na úpätí Strážovských vrchov. Tam už bežala ruja v plnom prúde a tak som sa tam chcel ísť pozrieť…
Po pol hodine cesty autobusom som už bol na mieste, stačilo prejsť krátky úsek cez dedinu a už sme vchádzali do lesa. Hneď ma prekvapilo stúpanie aké v kopci bolo, myslím že nebudem preháňať ak poviem že to bolo okolo 35-40°. Prechádzali sme vcelku svetlou bukovou horou smerom k rujoviskám. Ani nie po pol hodine čo sme tam boli sa ozvalo prvé ručanie jeleňa niekde v diaľke. Potom čo sme vyšli na vrch kopca čakala nás krátka rovinka a už sme znova schádzali smerom nadol, k mladine odkiaľ sa vraj pravidelne ozýval jeden jeleň. Ten nesklamal a ozval sa hlasným ,,Aoooúúúúú“

Prešli sme popod mladinu cestičkou ktorá smerovala do lesa. Oslepení slnkom v tvári sme si nevšimli jeleňa ktorý stál v tme lesa, už sme iba videli ako uteká do húštiny. Ten čo pred chvíľou ručal to však byť nemol keďže sa jeho hlas ozýval stále ďalej kdesi z mladiny. Prešli sme krížom cez les až sme sa dostali na zvážnicu, tá nás doviedla k lesnej škôlke. Odbočili sme pod kopec a so stúpaním sa vidali opäť hore k ďalšej oplotenej škôlke. Nad ňou sme stretli skupinku laní, čakali sme že ich bude následovať aj jeleň, žiadneho sme ale nevideli…
Postupne sme sa dostali až na vrchol kopca kde sa rozprestieralo niekoľko veľkých lúk a rúbaní. Všetko to sa zdalo byť ideálnym miestom na fotenie, nastalo dilema čo si vybrať.

Ako sme prechádzali všetky miesta na vrchu kopca, začalo silno fúkať. To nebolo dobré znamenie. Niekoľko krát sme zmenili svoje miesto až sme sa nakoniec rozhodli odísť, jelene sa ozývali až z protilahlého kopca vzdialeného asi 2km od nás, tie v lese za nami sme nepočuli kôli silnému vetru.
Cestou späť sme počuli ako nad školkou okolo ktorej sme na začiatku prechádzali ručí niekoľko jeleňov. Počúvali sme ich asi pol hodinu, boli vzdialené ani nie 100m od nás. Keď sa v lese zotmelo pobrali sme sa ďalej, dolu k dedine. Napriek tomu že som plánoval v ten večer ostať v lese nevyšlo mi to ako som chcel a tak som odišiel domov posledným autobusom.
Doma som si narýchlo prehodil potrebné veci z veľkého batohu do fotobatohu a šiel spať, ráno som chcel vyraziť znova do lesa u nás.

Ráno, 16. 9. 2012
Krátko pred piatou ráno som už kráčal lesom a počul ako z okolia ručia jelene. Potom čo som dorazil na miesto som sa vybalil, zamaskoval a čakal. Z dvoch miest v lese sa pravidelne ozývali 2 až 3 jelene, vedel som že musia byť na rúbaniach ktoré sa v tých miestach nachádzajú. Keď ich ručanie neutíchlo ani s príchodom svetla, rozhodol som sa dostať bližšie. Prechádzal som bokovo-dubovým lesom až som sa ocitol vedľa mladiny nad ktorou sa rozprestierala neveľká rúbaň. Pach ktorý som v okolí cítil naznačoval, že to, čo som nedávno počul sa muselo odohrať práve tu… Jeleň už síce neručal no musel byť niekde nablízku. Ako som pomaly prechádzal rúbaňou vyplašil som len pár metrov od seba srnca, ten s hlasným brechaním vyskočil z vysokej trávy a zmizol kdesi v húštine. Z ďalšej rúbane vzdialenej asi 300 metrov som počul ako sa nepravidelne ozývajú 2 jelene, šiel som to teda skúsiť ešte tam. Keď som sa dostal na približne 50 metrov od miesta ozval sa jeleň znova, podľa zvuku to vyzeralo že sa k sebe navzájom blížime. Opatrne som sa teda vydal jeho smerom. Prišiel som až na okraj rúbane, tam som si sadol na neveľký peň a čakal. Prešlo niekoľko minút a ja som začal mať pochyby o tom že sa jeleň môže ukázať. V tom som zbadal približne 15 metrov od seba jelenie parožie, respektíve jeho konce. Jeleň stál za ostružinovým kríkom, trčali mu len koruny a časť kmeňa. Dal sa do pohybu a prechádzal rovnobežne somnou. Na nejaké presúvanie na lepšie miesto už nebol čas, jeleň bol blízko a mohol by ma ľahko odhaliť. Jednou rukou som teda chytil nohu statívu, druhou fotoaparát, postavil sa a čakal na vhodnú chvíľu. Keď jeleň vyšiel spoza kríka uvidel som jeho hlavu, neváhal som a spustil krátku sekvenciu. Na to jeleň zastal, zodvihol hlavu a pozrel priamo na mňa. Spravil som ešte asi dalších 10-15 záberov, na to spravil jeleň krok ku mne a tým sa dostal do zákrytu s malinčím, nemohol som stým urobiť nič, len fotiť. Postál ešte pár sekúnd a v mierom pokluse odbehol smerom ktorým prišiel do lesa.

Na ten deň to bolo všetko, musel som znova do školy… Rozhodol som sa že sa na miesto vrátim v piatok večer a prečkám do rána, vybral som si teda miesto na prespanie, trochu ho upravil a pobral sa domov.

Večer, 21. 9. 2012
Ako to už býva, týždeň v škole sa neskutočne ťahal. Najhoršie na tom všetkom bolo to že vládlo perfektné počasie na ruju – ráno boli teploty okolo piatich stupňov nad nulou a miestami dokonca prízemný mráz. To sa muselo na jeleňoch určite prejaviť – nasvedčovali tomu všetky tie fotky čo som si zúfalý z toho že nefotím prezeral na jednom z poľovníckych portálov…
Konečne však prišiel piatok a ja som sa plný očakávania vydal na predom vybrané miesto. Z domu som vyrazil okolo piatej aby som bol na mieste tesne pred tým, ako sa jelene začnú ozývať. S foťákom na pleci som prechádzal okolo rovnakej rúbane ako minulý týždeň, presne z miesta kde som predtým cítil pach rujného jeleňa sa tento raz skutočne zdvihol jeleň a pobehol hlbšie do mladiny, zazrel som ho len na okamih cez kríky takže neviem ako vyzeral. Prešiel som ešte krátky úsek lesom a ocitol sa na mieste. Potom, čo som si pripravil spacák a veci na spanie som prešiel o kúsok ďalej, k veľkému smreku pri ktorom som plánoval čakať. Hodiny ukazovali niečo pred šiestou a mňa trochu prekvapilo že sa ešte neozval žiaden jeleň. Stalo sa tak až okolo 18:30 čo bolo dosť neskoro, nevedel som čo si o tom myslieť, čakal som oveľa vyššiu aktivitu. Postupne bolo svetla stále menej a menej a tak som sa chte nechte zmieril s tým, že na dnešok je s fotením koniec. Zaliezol som do spacáku a počúval jelene v okolitom lese…

Prvé prebudenie prišlo okolo desiatej večer, ani neviem čo presne ma zobudilo. Ako som tak ležal započul som že sa ku mne niečo pomaly blíži. Kroky sa ozývali stále bližšie a bližšie, až sa nakoniec ozvalo zašuchotanie veľkého suchého konára približne 2 metre odomňa. Zdalo sa mi že som počul slabé ťuknutie parohov a tak si myslím že to bol jeleň. V tme som však nevidel vôbec nič, mohol som si len domýšlať. Zodvihol som hlavu a povedal ,,čo je ?!“ Na to jeleň odskočil a prešiel oblúkom za mňa kde zastal. Chvíľu som počkal, potom som sa pozrel na mobil aby som zistil koľko je hodín, jeleň sa svetla zlakol a odbehol preč. Po chvíľke som znova zaspal, nepamätám si koľko krát som sa tú noc ešte prebudil, viem len, že v noci už neručal žiaden z jeleňov. Ešte horšie bolo toto zistenie ráno, nebolo počuť vôbec nič. Na rúbaň prišla iba srna so srnčekom ktorému akurát začali rásť prvé parôžky. Pásli sa na tráve a listoch černičia predo mnou. Miesto som mal upravené na fotenie vysokej, nie drobných srniek a tak mi väčšinou vo fotení prekážala vysoká tráva…

Čakal som do ôsmej ráno, potom som zbalil všetky veci a išiel domov. Pofukoval docela silný vietor, nebolo počuť šuchot lístia pod nohami a tak som sa rozhodol ísť obklukou po lese či náhodou nenatrafím na nejakého jeleňa. Prešiel som cez dva kopce sem a tam, nestretol som sa ale ani so srnčiou, nie to ešte s jeleňom. To ráno akoby sa všetky stratili…

Ráno, 23. 9. 2012
Toto ráno vyzeralo presne opačne ako to predošlé, bolo o trochu chladnejšie a jelene znova ručali akoby tomu včera ani nebolo inak. Navyše bola hustá hmla ktorá atmosféru ešte viac umocňovala…
Ako som išiel na miesto ucítil som pri kríkoch vedľa cestičky čerstvý pach rujného jeleňa. Dalo by sa to opísať ako zmes pachu capa, pyžma a zveriny. Pomyslel som si že jeleň nemôže byť ďaleko, hneď na to sa ozval vo vzdialenosti menej ako 100 metrov odomňa niekoľkými ťahavými tónmi. So zvukmi jeleňov v okolí som prišiel na miesto a čakal.
Svetla bolo ešte veľmi málo keď som v kríkoch pred sebou započul hlasný lomos a praskanie dreva. To kríkmi bežali 3 lane ktoré nakoniec vybehli von na lúku, neprešli ani 10 metrov keď sa zrazu strhli úplne opačným smerom, museli zacítiť môj pach. Myslel som si že sú hnané jeleňom a tak som bol pripravený že sa niekde ukáže, ten tam ale buď žiaden nebol alebo prešiel v mieste kde už som ho nevidel, neviem. Neskôr sa na lúke ukázal už iba srnec, bol ale aj tak príliš ďaleko.
Jelene pomaly utíchli a tak som sa vybral znova bez akej koľvek fotky domov. Pár krát sa mi cestou ešte zazdalo že sa niekde v dialke ozval jeleň, nebolo to ale nič presvedčivé. Na spiatočnej ceste som prechádzal okolo lúky kde som si všimol srny s dvoma srnčatami, chvíľu to vyzeralo že zájdu do lesa presne tam kde som bol práve ja, nakoniec z toho ale nič nebolo a na karte ostalo iba pár dokumentačných záberov.

Večer, 28. 9. 2012
Aj keď sa už kalendárne ruja blížila k svojmu koncu nedalo mi to a musel som sa presvedčiť sám. Nevedel som sa rozhodnúť kam ísť, nakoniec som zvolil tú istú rúbaň ako minulý týždeň, na zistenie či ruja ešte beží mi to stačilo…
Prvý jeleň sa ozval o 18:23, krátko na to ďalší a ďalší… Nebolo to už ale také ako pred tým, záver ruje bol pomaly ale isto cítiť. Ručanie už nebolo tak intenzívne a naliehavé, kludne sa stalo že sa jeleň ozval 2-3 krát a ostal ticho na 10-15 minút.
Okolo tretej ráno som sa zobudil na hlasný zvuk, to prechádzal a ručal jeleň v mojej blízkosti. Netrúfam si povedať ako ďaleko bol, stačilo to ale na to aby ma prebudil. V tej chvíli som pred ním mal docela rešpekt a ani som si veľmi neprial aby sa ešte viac priblížil.
Z mobilu sa ozval zvuk červienky, to znamenalo že je čas vstávať a tak som sa pomaly vysúkal zo spacáku, zobral foťák a šiel si sadnúť na miesto. Bolo krátko po šiestej ráno, svetla pomaly pribúdalo a kde-tu sa ozval jeleň. Takto som prečkal približne do ôsmej, keď sa mi nič neukázalo zbalil som sa a išiel za zvukmi jeleňov. Prešiel som lesom a smeroval k miestam kde som ešte nebol, niejak nikdy nebola chuť a dôvod skúmať to tam…
Ocitol som sa pod kopcom na ktorom sa rozprestierala veľká dubová mladina vysoká niekde 2, inde len 1 meter. Jej stredom sa tiahla malá cestička po ktorej som sa vidal. Dostal som sa až na vrch kopca a začal pomaly schádzať. Predomnou sa otvorila čistinka kde neboli duby tak vysoké a bolo vidieť na väčšiu vzdialenosť. Pomaly som išiel stále nižšie a nižšie, v tom sa vpravo niečo zdvihlo a začalo schádzať súbežne s cestičkou. Čakal som že sa čoskoro zviera ukáže a tak som zastavil. Prešlo niekoľko minút, z prava sa stále nič neukázalo no za to som započul šuchot zľava. Pozrel som tým smerom a uvidel mladého jeleňa ako prichádza mojím smerom. Preostril som cez vrcholky dubov a urobil pár fotiek, vietor sa neustále menil a tak sa jeleň po pár metroch zastavil, už niečo tušil. Rozhodol sa že pôjde viac vrchom, tam ale opäť zastavil, fúkalo priamo k nemu. Takto sme na seba pozerali ešte pár minút, potom sa otočil a odišiel odkiaľ prišiel.

Pokračoval som ďalej, prišiel k zvážnici kde čistinka končila a tak som odbočil a kopíroval ju spodkom. Takto som po lese chodil ešte asi dve hodiny, našiel som niekoľko miest vhodných na fotenie a začal lutovať že som neprišiel skôr, na začiatku ruje kedy bola šanca odfotiť ručiaceho jeleňa vyššia… Malý plán vrátiť sa sem som mal ešte na večer, keď som ale videl ako sa vonku zatiahlo a niekde tam hore vysí búrka nešiel som nakoniec nikde, nemal som chuť v noci zmoknúť.

Tak, a toto by sa dalo považovať za môj koniec tohto ročnej jelenej ruje, tá ešte malú chvíľu pobeží až nakoniec les utíchne a všetko bude postarom.
Keď by som to mal spätne všetko zhodnotiť, nových zážitkov pribudlo celkom dosť, fotiek už ale menej. Moje predstavy o jeleňovi stojacom kdesi na rúbanisku so zaklonenou hlavou a valiacou sa parou z papule sa nenaplnili. S výsledkom aký mám nie som vôbec spokojný, budem skúšať znova o rok a snáď sa šťastie prikloní na moju stranu…

11 Comments

  1. Tak pozorne som si prečítala a zároveň pozrela tvoje príspevky.Si moc šikovný chlapec.

  2. malikova katarina

    8. augusta 2013 at 8:28

    synček krásne

  3. pavel balažka.

    26. októbra 2012 at 18:50

    UPLNE VšETKO PARADA.

  4. Tomáš Feherpataky

    21. októbra 2012 at 21:06

    Veľmi pekné a dobré čítanie všetko hodnotím na 1*.
    Fotky vynikajúce !
    Zaujímavé s pekné príbehy gratulujem k pekným zážitkom a želám veľa dalších pekných zážitkov.

  5. Pekné fotky, príjemné čítanie, "Čo je?" pobavilo :-)
    Musím došetriť na "tele" a hlavne si tiež nájsť čas na takéto dobrodružstvo.
    Idem si prečítať ešte tie volavky.

  6. Bezva, měl jsem teď ve škole a v práci shon, tak jsem si uložil odkaz a teprve teď si článek přečetl. I přes málo fotek to muselo být supr, hlavně se mi líbilo tvoje noční "Čo je?" ze spacáku :-D

    • Lukáš Holásek

      13. októbra 2012 at 20:07

      Ďakujem všetkým za reakcie k článku :-)

      Lukáš: na tom som sa spätne zasmial aj ja, neviem prečo som to vôbec povedal, asi mi v tú chvíľu nenapadlo nič lepšie :-D

  7. Parádne fotky aj príbehy kním.. :)

  8. Pekné fotky, zážitok ešte lepší. Článok na 1*.

  9. Paráda. prečítal som to jedným dychom :) fotky – excelentné

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná

*

© 2015-2021 LUKÁŠ HOLÁSEK