LUKÁŠ HOLÁSEK

Fotolovy Lukáš Holásek

Srnčia ruja 2015

Ako tak pozerám na svoju stránku posledný článok som pridal pred viac než rokom, a tak je myslím si vhodná chvíľa po čase opäť niečo napísať a priblížiť tak vznik niektorých záberov. Názov článku som asi nevybral veľmi poetický a tak je zrejme každému jasné o čo pôjde. Všetko som sa rozhodol opísať akýmsi spätným pohľadom do zápiskov z denníka, teda presnejšie z mobilu, kam som si v krátkosti značil jednotlivé dni v teréne počas ruje. Toľko teda na úvod, nebudem už zbytočne odbáčať od témy a tu je môj pohľad na tohtoročný čas srnčej lásky…

Je to len krátko čo som sa vrátil z mesiac a pol trvajúcej brigády pri Bratislave. Cestou domov som pozoroval množstvo strnísk po žatve s riadkami slamy či pripravenými balíkmi, inde dokonca žatva práve prebiehala a ja som v duchu rozmýšľal nad tým, ako to asi bude vyzerať u nás. Dúfal som, že nebude neskoro a stihnem čerstvo pokosené polia kde sa vždy objaví nejaká líška ešte pred tým, ako polia zaorajú. Hneď po príchode domov som teda obehol nádejné lokality a vybral miesta kde bude šanca na stretnutie s kmotrou najväčšia, mal som šťastie a strniská ešte stáli…

Skoro každý večer som chodieval na overené miesto kde som sa už minulý rok stretal s mladými líškami. Je to strnisko medzi veľkým kukuričným polom a nepokosenou ďatelinou vedľa rieky odkiaľ k večerným hrám aj tento rok vychádzalo hneď 6 líščat. Pozorovať ich spoločné hry a tréning lovu bolo vždy zábavné, fotky sa však veľmi nedarili…

25.7. 2015 – Večer… Nečakaný začiatok

Ako už pár dní dozadu, aj dnes prichádzam na vybrané miesto a so zapadajúcim slnkom si sadám na okraj pola kde čakám na príchod líščat. Nikde sa nič nedeje a okrem vtákov ktoré mi lietajú kúsok nad hlavou nevidím žiaden pohyb. Líšky sa neukazujú, času ubúda a tak aspoň spomínam na to ako to tu vyzeralo pred tým ako sa väčšina okolitej plochy oplotila a zastavala. Pohybovalo sa tu množstvo srnčej, nebolo ťažké vidieť bažanta či kŕdeľ jarabíc, už to je žiaľ len minulosť… Až krátko pred západom slnka zbadám vľavo v ďateline konečne nejaký pohyb, pohľad cez hladáčik odhalí prechádzajúceho srnca, mieri doprostred pola kde sa pasie. Slnko sa dostáva kúsok nad obzor, tiene sa naťahujú najviac ako len môžu až sa nakoniec premieňajú na jednoliate šero potom, čo slnko skryli kopce… a je po svetle, čakám však ďalej. Netrvá dlho a z blízkej kukurice vychádzajú dve líšky, mieria opačným smerom a občas ich strácam z dohľadu kvôli miernemu kopčeku predo mnou. Moju pozornosť teraz upútal srnec ktorý prešiel ďatelinou a dostal sa na otvorené strnisko, ostávam však pokojný, vábiť plánujem až začiatkom augusta a srnčiu vábničku pri sebe vlastne ani nemám. Ako ale srnca pozorujem všímam si že zrejme sleduje stopu srny, kráča s hlavou nízko pri zemi a mieri vpred. Nedá mi to a skúšam hlas srny napodobniť aspoň na zajačom vrešťadle. Na počudovanie sa mi to podarí a dokonca zvuk zaujme aj srnca ktorý pomalým krokom zamieril mojím smerom. Ešte pár krát mu jemným písknutím ukazujem smer a čakám pokiaľ príde na vhodnú vzdialenosť, dáva si na čas a vôbec sa neponáhľa. Po chvíli zastaví kúsok odo mňa, avšak v nie príliš šťastnom uhle čo na výslednej fotke nevyzerá veľmi dobre. Pridávajú sa k tomu aj zlé svetelné podmienky, musím navoliť ISO 3200 aby som sa dostal aspoň na 1/50s.

Srnec ma obchádza, ešte raz zastaví v trochu väčšej vzdialenosti až napokon s brechnutím odskočí a zamieri späť do ďateliny odkiaľ prišiel…. takto nečakane teda prebehol môj úvod do srnčej ruje, bol to prvý náznak toho, že to už čo chvíľa začne.

Prvého privábeného srnca som už síce mal na konte, nechcel som sa ale veľmi ponáhľať a vábničku som so sebou von ešte stále nenosil. Zmena nastala až následujúce dni, kedy sa mi v lese viac krát podarilo pozorovať srnčie naháňačky – pískajúcu srnu a za ňou typicky “sypiaceho“ srnca…. ruja teda začala.

28.7. 2015 – Ráno… V skryte hmly

Podmienky boli ako stvorené na rannú obhliadku reviru, pomerne nízka teplota a hustá hmla prevalujúca sa ponad krajinu mi dávala šancu na vytvorenie zaujímavého záberu… hneď potom, ako som prešiel po kamenistej ceste a dostal sa k rozľahlím lúkam pod lesom prišlo prvé stretnutie v podobe srnčieho páru. Šero lesa mi dovoľuje rozložiť statív aj napriek tomu že pozorná srna pozerá mojím smerom. Spolu so srncom sa pasú na kopci oproti mne hneď vedľa koľaje vyjazdenej v tráve. Tú využívam na to aby som sa dostal bližšie. O chvíľu už som v pomerne dobrej vzdialenosti, potrebujem ale trochu zmeniť uhol a tak dvíham nohy statívu o trochu vyššie, tu ale prichádza zrada. Poistka jednej nohy mi poriadne škrípe a zvuk dvojicu vyplaší načo odbiehajú a stratia sa mi za kopcom… nič ale ešte nie je stratené, ráno len začalo a tak pokračujem pomaly ďalej popod les. Po chvíľke chôdze rosou opäť zastavujem, v dolinke predomnou sa pasie srnec, srna pri ňom nie je, je sám. Prehadzujem cez seba maskovaciu sieť a čakám, s vábením chcem počkať pokiaľ sa bude dať, každá trocha svetla navyše sa zíde. Ako srnca pozorujem všímam si že niečo napravo zaujalo jeho pozornosť, uprene tam niečo sleduje aj keď ja nič nevidím. Zdvíham sa aby som lepšie videl a už mi je jasné čo sa deje. Srnčí pár ktorý mi pred chvíľou odbehol sa v menšom oblúku vracia späť. Nastáva dilema načo sa zamerať, zver mám na oboch stranách, vietor sa točí a tak je ťažko sa rozhodnúť. Našťastie je to rázom vyriešené za mňa, srnec z dolinky si niečím nie je istý a s brechnutím odbieha do blízkeho lesa. Statív teda otáčam smerom k srnčiemu páru, doladím aretáciu hlavy a už aj skúšam prvé tóny na vábničke. Na moje prekvapenie srnca vôbec netreba presviedčať a pobieha ku mne, zastaví ho až cvakanie závierky. Ako to už pri podobnom fotení ale býva, srnec neprišiel zrovna tam kde som čakal a fotím ho obtočený okolo statívu, preto mu na fotke chýba trochu miesta pod nohami.

Na záver sa mi podarilo vidieť už len pár sŕn, a tak som pomaly zamieril smerom domov…

31.7. 2015 – Ráno… Ísť, či nie?

Už dlho som túto dilemu neriešil tak ako toto ráno, z okna som pozoroval zatiahnutú oblohu a von sa mi pri pomyslení na teplú postel naozaj nechcelo. Nakoniec som sa ale premohol, obliekol sa a vyrazil von, čo nakoniec nemôžem ľutovať… mám v pláne prejsť svoju tradičnú trasu pod lesom okolo remízok menšími i väčšími lúkami kde mám šancu stretnúť nejakého srnca. Cestou stretám zopár srnčích slečien, svetlo je slabé a tak sa o fotenie ani nepokúšam a kráčam ďalej, k najväčšej lúke pri starom hnojisku pod lesom. Už z diaľky si všímam líšku loviacu v rannej rose, ešte viac ma ale zaujíma srnčia postava neďaleko odvodňovacieho kanála ktorý lemujú trnkové kríky a vŕby. Aby som zistil o čo ide, musím sa pozrieť cez foťák ktorý mi často nahrádza ďalekohľad – poteší ma zistenie že ide o mladého srnca ktorý sa pokojne pasie v tráve. Ak by sa mi podarilo nepozorovane prejsť popri kanály mám šancu dostať sa na miesto odkiaľ budem môcť vábiť. Musím byť opatrný, na zemi je množstvo konárikov z okolitých vŕb, to by mohlo moju šancu pokaziť. Keď som konečne na vhodnom mieste nedočkavo skúšam zapískať na vábničke, čakám že mladý srnček vyrazí okamžite za mnou. Keď sa ale okolím ozýva už niekoľká sloha, začínam chápať že to takto asi nepôjde. Srnec len občas pozrie mojím smerom na čo v zápätí opäť skloní hlavu a ďalej sa pasie. Vábničku teda odkladám a prechádzam na plán B – keď nejde on, idem ja. Chcem sa dostať k skruži vedľa kríkov odkiaľ by bolo fotenie ideálne, asi na pol ceste ma ale mladík prekvapí a začne kráčať mojím smerom, čakám ako blízko teda príde. Akoby vedel čo od neho chcem, prichádza na perfektnú vzdialenosť a dovoľuje mi spraviť niekoľko záberov než zájde do kríkov.

Začalo mierne popŕchať, cestou späť som vábničku vyskúšal ešte na jednom mieste, okrem ďalšej líšky ktorá prešla cez lúku sa už ale neukázalo nič…

31.7. 2015 – Večer… Na starých pasienkoch

Po celkom úspešnom ráne som sa večer rozhodol vyskúšať šťastie na novej lokalite neďaleko družstva. Miesto už som síce navštívil aj pred pár dňami kedy sa mi tu podarilo odfotiť len srnu, no svoj potenciál pre mňa stále malo. Je tu množstvo remízok, rôzne delené pasienky a to celé medzi dvoma poliami, z čoho na jednom práve rastie kukurica. Už pri prvej obhliadke som tu pozoroval srnčí pár pri ich typickom naháňaní, vzhľadom na to ako miesto vyzerá, dúfal som že to nie je jediný srnec, ktorého tu uvidím… na bicykli prichádzam takmer až na miesto, odkladám ho pri starý stĺpik držiaci hrdzavý plot z ostnatého drôtu a mierim na miesto. Zamaskujem foťák, pohodlne sa usadím a po chvíľke čakania skúšam prvé písknutia na vábničke. Zapískam 4-5 krát a z kríkov oproti mne vybieha srnec, zastaví a zisťuje odkiaľ zvuk prichádza. Opatrne mu teda ukážem smer načo okamžite reaguje, sledujem ho v hľadáčiku a čakám na správny moment – už už sa chystám stlačiť spúšť keď srnec naraz zastaví, zodvihne hlavu a odskočí. Chytil mi vietor. Vracia sa späť a obchádza ma v trochu väčšej vzdialenosti, aspoň tu teda robím pár záberov pred tým ako úplne odíde…

3.8. 2015 – Ráno… Kto neskoro chodí, sám sebe škodí

Pre toto ráno to úplne platilo. Mal som vytipované miesto kde by sa mal pohybovať asi najsilnejší srnec v mojom okolí. Stretnúť sa mi tu sním podarilo už v máji, keď som čakal pri líščom brlohu a netušiac okolo mňa prešiel snáď na 5 metrov. Vtedy som záber preváhal… teraz som mal šancu dostať ho cez ruju, nevedel som ale, či ho tu ešte nájdem. Na miesto uprostred poľa prichádzam však kvôli posúvaniu budíka “ešte o chvíľu“ neskoro. Šero sa už dávno premenilo na nový deň a ja ešte len rozkladám statív a maskovanie. Trhám pár stebiel trávi ktoré mi zavadzajú vo výhľade keď sa naraz ozve hlasné “bäááu“ – to na mňa začala brechať srna ktorú som si v zhone nevšimol, mala namierené rovno ku mne, teraz už ale stála a vedela o mne. Čo sa dá robiť, musím počkať čo urobí. So stálim brechaním prešla za mňa a znova späť, našťastie mám dobrý vietor a neodhalila ma úplne. Na chvíľu ostáva ticho a tak sa zodvihnem aby som lepšie videl za kopček kam zašla. Nechce sa mi veriť čo vidím, srnec kvôli ktorému som sem dnes prišiel tam stojí s ňou a vyzerá to, že prejdú na druhú stranu pola rovno popri mne. Opatrne sa skláňam späť a sadám si, dúfam že to víde. Za okamih už vidím špičky uší, prvá ide srna, avšak až príliš blízko. Po 2-3 fotkách ju už do záberu nezmestím, rezkým krokom pokračuje ďalej. Srnec sa objavuje hneď za ňou, otáčam sa teda späť a snažím sa nejako ho popratať do záberu. To sa mi moc nedarí a fotky nepôjdu použiť. Poslednú šancu mi dáva až o niečo ďalej keď sa zastaví a otáča za zvukom závierky.

To už ale fotím vykrútený úplne vľavo a nie som si istý či z toho vôbec niečo bude, ešte k tomu je už pozadie dosť fádne. Tvoria ho kríky kam srnec nasleduje svoju srnu… potom čo zájde aj on na horizonte sa objaví ešte jedna srna ktorá nasleduje dvojicu, prechádza v lepšej vzdialenosti a na chvíľu mi takto krásne zapózuje.

Aj keď nie úplne podľa predstáv, podarilo sa mi srnca dostať. Nemusel som pri tom použiť ani vábničku, no nebyť neskorého príchodu, možno by fotky vyzerali o niečo lepšie…

3.8. 2015 – Večer… Opäť na pasienkoch

Čo sa dá robiť, z rána som sa asi veľmi nepoučil a von vyrážam dosť neskoro aj večer, vonku už je zlatá hodinka. Mám namierené na pasienky kde som bol pred pár dňami, teraz chcem ale trochu zmeniť miesto kde si sadnem, to kvôli vetru… dosť spotený sa maskujem pri jednom z kolov ktoré nesú zbytky plota ktorý kedysi delil pasienok na dve časti. Dlho nečakám a rovno začínam s vábením. Je to trochu zvláštne, no okamžite naň zareaguje srna a vybieha proti mne. Nepodarí sa mi ju ale odfotiť, vietor ma opäť zradil… počkám nech sa situácia ukludní a pokračujem vo vábení. Neprináša to však žiaden úspech a slnko čo nevidieť zájde za kopec. Skúšam teda poslednú možnosť a po odmlke na vábničke pískam odmietavý zvuk srny ktorej srnec násilím dvorí, takzvané “angs-ge-šrank“ (naozaj netuším ako sa to píše :-D ) Toto vábenie mi už viac krát prinieslo úspech a tak čakám, srnec nemusí prísť hneď. Prešlo možno 5 minút a slnko akurát zašlo keď som započul akýsi zvuk. Bol to srnec, parôžkami zavadil o oplôtok. Vyskúšal som pár jemných písknutí aby som ho dostal z vysokej trávy za plotom, ladným pohybom tak urobil a načúval. Akoby si nebol istý, nechcel prísť bližšie ani na moje presviedčanie vábničkou. Nakoniec u neho asi zvedavosť zvíťazila a predsa len podišiel bližšie. Konečne som ho uvidel celého, zastavil na kopčeku predo mnou.

Spravil som pár záberov načo srnec prišiel ešte bližšie, už sa mi však do záberu nezmestil, musel som to risknúť a otočiť foťák na výšku. Našťastie sa mi to podarilo a nevyplašil som ho, pozeral priamo na mňa.

Ešte stále ma neodhalil a pokračoval ďalej, teraz už ale naozaj blízko.

Po pár záberoch sa dostal až príliš na stranu, už som foťák nemohol natočiť viac a tak som odlepil oko od hľadáčika. Na to srnec zastal, spravil pre srnčiu typický pohyb hlavou dole-hore a odbehol. Vrátil sa späť do vysokej trávi odkiaľ prišiel a pár minút o sebe ešte dával vedieť brechaním. Nie však splašeným, skôr chcel takto zistiť čo to vlastne stretol a tak som mu pár krát odpovedal až nakoniec utíchol…

4.8. 2015 Večer… Divadlo v diaľke

Trochu sklamaný odchádzam z miesta ktoré som mal na srnčiu ruju vytipované už dávno pred tým, ako vôbec začala. Bol som si takmer istý že sa mi tu podarí dostať nejakého srnca…. No, istý či nie, nepodarilo sa mi tu nakoniec vôbec nič, na vábničke som vyskúšal asi všetko čo sa dalo, bez úspechu. Cestou domov som prechádzal okolo nedávno zožatého jačmenného pola ktoré je tu zároveň asi jedno z najväčších. Zhruba na pol ceste si všímam srnčí pár pri vášnivej naháňačke. Sú asi v polke pola, medzi nami je veľký elektrický stožiar obrastený burinou a tak je tu šanca, že by sa mi mohlo podariť prísť o niečo bližšie. Svetla už nie je zrovna najviac no predsa len to skúsim. Od stožiaru mám síce dobrý výhľad, no je to stále ďaleko a tak aspoň pozorujem. Srnec naháňa srnu v kruhoch, tá po pár otočkách zastaví a dovolí mu spáriť sa s ňou. Celé sa to opakuje ešte raz no dokonca v ešte väčšej vzdialenosti. Pár záberov toho všetkého som síce spravil, no rovno aj vymazal, nevyzeralo to dobre. Vyhliadol som si teda miesto na ráno, rovnaký stožiar o niečo ďalej v poli, odtiaľ by sa niečo mohlo podariť…

Prišlo ráno a nebyť toho že som opäť zaspal podarili by sa mi celkom slušné fotky, myslím. Kvôli neskorému príchodu som sa ale nemohol dostať kam som chcel, musel som ostať na kraji pola pri úzkom páse kukurice. Srnčí pár z večera tu samozrejme bol, no vzdialenosť bola, aká bola.

Srna so srnčaťom v pozadí na fotke prešla rovno okolo miesta kde som plánoval sedieť, dokonca ju nasledoval aj srnec, v duchu som si nadával… párik predo mnou sa medzi časom dal do ďalšej naháňačky kedy okolo mňa prebehli v trochu lepšej vzdialenosti, fotky sú aj tak ale len dokumentačné.


Celé to nakoniec znova skončilo párením v diaľke. Slnko sa dostalo trochu vyššie a srnec so srnou zaľahli do strniska, trochu som zmenil svoje miesto a vyskúšal vábničku. Na to srnec síce reagoval, no od srny sa mu ísť nechcelo…

Bola to moja posledná návšteva tohto miesta, plánoval som totiž pár dní u priateľky na dedine…

6.8. 2015 – Ráno… Občas sa vstávanie vyplatí

To, že som prišiel z mesta na dedinu je poriadne cítiť – ráno mi stačí prejsť cez humno a potok ktorý tečie poza plot a som na rozľahlých lúkach ktoré sa tiahnu ďalej popod les. Vonku som sotva 5 minút a už vidím čriedu laní ktoré sa pasú na opačnom konci lúky kam mám namierené. Než tam však stihnem prísť zájdu kdesi do kríkov. Nevadí, kvôli nim som sem neprišiel a naokolo stále panuje dosť silné šero. Sadám si do vysokej buriny na kraji lúky, na rovnaké miesto, odkiaľ som v zime skúšal vábiť líšky… Čakám asi 10 minút keď sa vľavo z nenazdajky objaví srnec, miestami skloní hlavu a trochu sa pasie, inak ale pokračuje stále ďalej.

Rozmýšľam či skúsim vábničku alebo nie, ISO mám ešte navolené dosť vysoko a tak radšej počkám, nemal by odísť ďaleko. Na opačnej strane medzi tým pozorujem ďalšiu z naháňačiek ktorá končí párením, škoda že nesedím tam.

Keď už je svetla viac konečne pískam. Som pripravený na to že srnec vybehne po mojej ľavej strane. Opäť asi ale moje očakávania predstihli realitu, neprišiel. Vábim teda ďalej a skúšam či v okolí nie je iný srnec ktorého by vábenie mohlo zaujať. Som prekvapený, no ani po chvíli sa nič neukazuje. Lúkou však prechádza opatrná líška v peknej, letnej srsti. Nevie o mne, delí nás asi 100 metrov. Keď teda nie srnca, skúsim privábiť aspoň ju a napodobňujem zajačí nárek. Pár sekúnd rozmýšľa a rozbieha sa ku mne. Zároveň s ňou sa však pár metrov odo mňa objavuje aj srnec ktorého som od začiatku čakal.

Celý čas na mňa pozerá a tak sa bojím otočiť foťák na výšku, radšej skúsim počkať nech podíde o niečo ďalej kde už sa do záberu zmestí celý. Našťastie mám dobrý vietor a chvíľu sa predo mnou dokonca pasie.

Celé to pozoruje aj líška ktorá sa asi čuduje tomu, že sa na mieste kde to vyzeralo no sľubné raňajky z krovia vynoril srnec. Prichádza až potom čo sa stratí v kríkoch, dokonca ju nasleduje ešte jedna, mladšia líška. Tá už sa mi ale nepodarila, neprišla dosť blízko…

Takmer naraz som teda odfotil srnca i líšku, to sa mi ešte nestalo. Povzbudený prvými zábermi som zamieril bližšie k lesu kde som pozoroval srnčiu naháňačku, aktéri tam totiž stále boli… Nepozorovane sa mi podarilo dostať bližšie. Vyberám si celkom zaujímavé miesto vedľa niekoľkých starých balíkoch sena odkiaľ si v diaľke po chvíli všímam ďalšiu líšku, na teraz ma však nezaujíma.

Mám dobrý uhol a zver pred sebou, keďže je srnec so srnou vyskúšam najprv hlas srnčaťa. Zvuk sa hádam ani nestihol dostať do uší srny a vedľa mňa z jelšiny vyskočil iný srnec.

Spravil som pár záberov a keďže nič nenašiel, vrátil sa späť. Ďalej som už ale radšej nevábil, nechcel som aby mi pribehol od chrbta a zbytočne sa vyplašil, srnčí pár mi medzi tým aj tak zašiel do kríku uprostred lúky… Popri malom lesíku som teda prikrčený zamieril k líške ktorá bola stále na lúke. Asi na pol ceste sa dostávam do uhlu kedy má za sebou rannými lúčmi pekne nasvietené brezy. To by stálo za fotku. Statív teda položím na zem a skúsim pár záberov aspoň z ruky. To však pozornosti líšky neušlo, venuje mi ešte krátky pohľad a rozbehne sa preč. Vôbec mi to ale nevadí, fotku líšky s krajinou ešte nemám a tak som spokojný aj so záberom na takúto vzdialenosť. Možno len, keby sa podarí ostrejšie…

Na lúke ešte ale neostal kľud. Srnec znovu vyhnal srnu von spod kríka a začal ju naháňať. Sú pritom tak zaujatí, že sa mi cez lúku podarí prejsť pod brezu kde len pred chvíľou stála líška. Chcelo by to ale ísť ešte ďalej. Na to využívam chvíle keď sú mi chrbtom alebo práve za kríkom a pobieham bližšie. Takto sa mi podarí prísť docela blízko, nemám však šťastie a zastavujú sa vždy len z opačnej strany za kríkom. Už pritom behajú len v malých kruhoch a tak je dosť možné že som len kúsok od párenia ktoré však nemôžem vidieť. Spravil som pár záberov pri ich spoločnom naháňaní kedy boli síce ďalej, no mali za sebou aspoň zaujímavé pozadie okolitých kopcov.

Slnko už sa dostalo príliš vysoko a tak nakoniec všetko skončilo rovnako ako začalo – dvojica zatiahla späť pod krík a mne sa podarilo odísť od nich bez toho, aby o mne tušili. Bol to myslím pekný začiatok…

6.8. 2015 – Večer… Neobvyklá zvedavosť

Horúčavy ktoré panujú posledné dni sú neznesiteľné. Za necelých 15 minút ktoré mi treba na to, aby som sa dostal na ďalšie sľubné miesto zo mňa doslova tečie. K tomu všetkému sa ešte pridávajú otravné malé mušky a ovady, podobné počasie naozaj nemusím, ani zver vtedy nie je aktívna tak ako zvyčajne. O liter tekutín ľahší sa teda dostávam na miesto, je tu väčší komplex remízok, časť nepokosenej lúky ktorú občas spásajú kravy a niekoľko planých ovocných stromov. Statív rozkladám pod malým vŕbovým kríčkom, tráva je však dosť vysoká a tak musím stáť. Skúšam vábiť, som zvedavý či tu niečo bude. Asi pri 3 – 4 slohe mi takmer za chrbtom po mojej pravej strane vychádza srnec, vietor je taktiež zlý a fúka jeho smerom, ďalej už teda nevábim, bolo by to zbytočné a tak srnec po chvíľke odchádza, a sním aj ja. Cestou späť sa chcem ešte zastaviť na lúke kde som prvé ráno pozoroval srnca so srnou… Za krátko už mierim k stromu odkiaľ chcem srnca skúsiť privábiť. Nedarí sa mi ale dostať sa kam chcem, srnec sa totiž zároveň so mnou objavuje na horizonte a mieri mojim smerom. Nedá sa nič robiť a tak si nijako maskovaný s batohom na chrbte sadám doprostred lúky, som zvedavý kedy si ma všimne. To mu netrvá dlho a na moje prekvapenie sa nezlakol. Naopak, ešte rezkejším krokom sa vydal zistiť čo som zač, zastavil ho až zvuk závierky na čo poodbehol o kúsok ďalej. Aspoň na ústach napodobňujem pískanie srny a srnec prichádza opäť bližšie.

Tu už ma ale prekukol a odbehol preč, zastavil sa zhruba v strede lúky kde si všimol iného srnca ktorý sa tiež objavil. Navzájom si brechotom vymieňali názor dobrých 10 minút, to už sa ale začalo stmievať a ja som sa pomaly pobral preč. Cestou som z kopca ešte chvíľu pozoroval v šere sa pohybujúcu čriedu približne tridsiatich laní…

7.8. 2015 – Ráno… V zlatom závoji

Rozhodol som sa ešte raz skúsiť šťastie na rovnakom mieste, vybral som sa teda na lúku kde som skončil včera večer. Čriedu laní som stretol takmer na rovnakom mieste, teraz však zachádzali späť z nočnej paše. Po štrkovej ceste som vyšiel až hore na kopec kde som si našiel miesto vedľa skupinky stromov kúsok od kraja lúky. Okrem laní som ale zatiaľ nič nevidel. Až keď svetla trochu pribudlo prešla spodkom lúky líška, možno tá ktorú som stretol aj včera ráno. Kúsok ďalej sa vyšli napásť aj dva zajace, srnčia sa však zatiaľ neukázala… Až tesne pred východom slnka skúšam prvý krát vábničku, na to reaguje mladý srnček vyskočením z lesíka na druhej strane lúky. Zo začiatku reaguje na vábenie veľmi pekne, neviem či som ale potom spravil nejakú chybu, no stratil záujem. Prišiel síce ku mne no nemohol som ho dostať dostatočne blízko. Myslím si, že to bôli kvôli tomu aká je vábnička hlasná, potom čo som zapískal ozvala sa ozvena aj z lesa a to sa mu zrejme nezdalo. Nakoniec som vybral aspoň jeden záber keď bol na odchode, je to trochu menej tradičné a v protisvetle pekne vidieť roj otravných múch ktorý ho sprevádzal…

Na spiatočnej ceste som na ďalšej lúke stretol ešte mladého srnčeka. Než som ale stihol zložiť statív na zem a pripraviť sa zašiel do krovia, vyskúšal som teda pár krát písknuť na vábničke. To ale započul aj srnec ktorého som tu fotil hneď prvé ráno a pribehol ku mne, svetlo a prostredie žiaľ neboli veľmi dobré. Fotku som použil skôr len pre doplnenie príbehu.

Potom zrejme zachytil stopu mladého srnčeka pretože sa po jeho stopách vybral späť. Krátko na to ako zašiel už mladík vybiehal z kríkov odkiaľ ho srnec vyhnal a tak si mi podarilo odfotiť aj jeho.

8.8. 2015 – Ráno… Posledný deň na dedine

Môj záver srnčej ruje na dedine síce nebol úspešný tak, ako bol začiatok, no predsa len som si ešte na rozlúčku pár záberov domov odniesol. Podarilo sa mi to až potom čo som sa vybral obhliadnuť si zbytok lúk, z miesta odkiaľ som pôvodne vábil sa mi totiž nič nepodarilo… Prešiel som cez neveľký lesík ktorý oddeľuje dve susedné lúky a hneď, ako sa predo mnou objavili, všimol som si srnca ktorý prechádzal neďaleko mňa. Rýchlo som teda zišiel z cestičky, posadil sa na kraj lúky a hneď ako som bol pripravený vyskúšal som na srnca pár krát písknuť. Ten zodvihol hlavu a vykročil za zvukom, krásne reagoval.

Nevadilo mu však ani cvakanie závierky a prichádzal stále bližšie, zároveň som teda otočil foťák na výšku a spravil pár záberov zblízka. Na fotke vidieť že som nebol jediný koho doterné muchy otravovali.

Ešte na moment postál a sledoval ma než sa pobral ďalej, vietor som mal dobrý a tak ani nezistil pri kom to vlastne bol tak blízko…

13.8. 2015 – Ráno… Záver, nakoniec predsa len v lese

Počas ruje som sa o to už niekoľko krát pokúšal, až do teraz však neúspešne. Privábiť srnca v lese sa mi podarilo až jedno ráno kedy som sa vybral do lesov kam inak vôbec nechodievam, poznám ich len vďaka tomu že som tam strávil 2 týždne praxe počas štúdia na strednej…

Cesta vysypaná hrubým štrkom ma priviedla na miesto, bicykel odkladám v neveľkej smrečine a mierim k rozľahlej rúbani ktorá sa tiahne povedľa bukových mladín. Pamätám si že som tu počas praxe stretol niekoľko kusov srnčej, niečo by tu mohlo byť aj teraz. Dva roky a vrchol leta ale spravili svoje, všetko je zarastené trávou ktorá mi miestami siaha až po bradu, takto to asi nepôjde. Prechádzam teda o kúsok vyššie k niekoľkým smrekom kde je tráva nižšia a aspoň tu skúšam vábničku – nič. Tak teda zamierim späť, vyskúšam to ešte inde. Cestou po zvážnici si ale v prachu všímam netradičnú stopu, je čerstvá. Zrejme v noci išiel rovnakým smerom ako ja aj rys. Je to príjemné zistenie, vždy ma poteší nejaký náznak toho že sa v okolí vyskytujú.

Na bicykli stúpam vyššie do lesa, aj keď je to len pár minút čo vyšlo slnko vonku je už cez 20 stupňov, neznesiteľné teplo. Po zhruba štvrť hodinke stúpania sa dostávam k lesnému skladu, tu v lese odložím bicykel a ďalej pokračujem pešo. Cestou chcem vábničku vyskúšať na viacerých priesekoch v smrekovo-bukovom lese… Vábnička znie okolím, žiadneho srnca sa mi ale privábiť nedarí a už som takmer na konci, ostáva mi posledná malá rúbaň hneď vedľa cesty. Už nedúfam v úspech no predsa len to vyskúšam a usadím sa k päte stromu. Tep mi okamžite vyskočil keď som po pár písknutiach medzi stromami uvidel priskakujúceho srnca, nechcelo sa mi tomu veriť. Teraz si to len nepokaziť, najväčší strach som mal z vetra ktorý sa rôzne točil. Keď je srnec zhruba 30 metrov odo mňa ostáva stáť za stromom. Posledný krát teda jemne písknem na vábničke a už len čakám kedy bude na dostrel. Približuje sa dosť rýchlo a musím predvídať kade asi pôjde, podľa toho volím ostriace body.

Pokračuje ďalej a z rúbane zachádza opäť do riedkeho lesa predomnou, darí sa mi záber kedy pekne vystupuje spoza stromu, škoda len že akurát nevykročil, vyzeralo by to lepšie.

Už je to na hrane kedy sa mi do záberu ešte zmestí celý, stále však nezastavuje.

Nakoniec sme od seba iba pár metrov, pozerá na mňa no našťastie je pokojný. Opatrne zložím foťák z oka a pozorujem ho naživo, na tú vzdialenosť je to krásne.

Po chvíľke čo mi venoval sa otáča a vracia sa späť do bukového lesa odkiaľ pribehol… To, že ma neodhalil a nevyplašil sa mi spravilo veľkú radosť. Mám rád keď stretnutia so zverou dopadnú takto, zo záberov mám potom o to lepší pocit. Na mieste som sa ešte najedol, napil sa vody a popri tom si vo foťáku prezeral fotky, niečo našťastie vyšlo. Sú to pre mňa zatiaľ najcennejšie zábery z celej ruje, to ale ešte netuším, že sú zároveň aj bodkou za ňou – v teplách čo naďalej pokračovali sa mi okrem jedného srnca ktorý mi na vábenie ešte pribehol už nič nepodarilo…

A tak som teda opäť doma odložil vábničky na svoje miesto, ich čas príde zase až o rok, a možno práve to je na tom to pekné a lákavé. Keď by som mal spätne všetko zhodnotiť, povedal by som že to aj napriek horúcemu počasiu nebola zlá ruja. Dokopy sa mi podarilo privábiť 13 srncov, niekoľko krát pozorovať párenie a dokonca prvý krát vidieť aj súboj dvoch srncov, čo sa mi až doteraz nepodarilo. Čo možno ale nebolo úplne podľa mojich predstáv je to, že sa mi zábery nedarili na miestach ktoré som si vyhliadol, s dobrým svetlom v peknom prostredí. Nuž ale nemôže sa podariť všetko… tak teda, opäť o rok :-)

6 Comments

  1. Pěkné povídání a bezva zážitky i fotky! Tohle jsou přesně ty chvíle, pro které se tam ven člověk vrací ….

  2. Moc pěkné fotky a fajn počtení.

  3. No nadhera chce to vela casu trpezlivosti skusenosti potom z toho vzniknu tak krasne zabery.. Gratulujem Luko

  4. Podarené zábery, fakt pekné! :-)

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná

*

© 2015-2019 LUKÁŠ HOLÁSEK