Určite poznáte aj Vy ten pocit úľavy potom, čo sa zbavíte nejakých povinností. Presne takáto pohoda u mňa prišla po poslednej skúške v škole. I keď som výsledok ešte nepoznal, predsa len už som bol kľudnejší a konečne si to mohol vonku naplno užívať. Keďže už som k žiadnej fotke opäť nejaký ten čas nenapísal žiaden príbeh, rozhodol som sa to napraviť práve pri nečakanom strete s diviačou rodinkou.

Po príchode domov som sa naobedoval a hneď vyrazil na obhliadku niekoľkých nôr v okolí. Pri jazvečom brlohu ma potešil záznam z fotopasce na ktorom bol ten čierny bandita vonku o 20:03, bol to sľubný začiatok a motivácia predsa len ho skúsiť počkať aj s fotoaparátom. Od jazvečích nôr som sa presunul na opačnú stranu mesta, skontrolovať ešte pár brlohov líšok. Tam už som ale tak úspešný nebol, tento rok ostala väčšina z nich neobsadená. Že by to bolo nedostatkom potravy kvôli nízkym stavom myší tento rok ? Možno… Domov som sa stihol vrátiť celkom včas, rozmýšľal som teda či ešte večer niekam vyrazím. Napadlo mi ísť si sadnúť k jednému z ďalších jazvečích brlohov, keď sa ukázal na mieste kde som nechal číhať fotopascu, mohol by vykuknúť aj tu. Na miesto som sa vybral na bicykli, nechal ho v kríkoch a ďalej pokračoval pešo. Nemilo ma ale prekvapila výška obilia na poli, s tým som nejak zabudol rátať. Východ jazvečej nory bolo vidno len tak tak. Pritom, ako som dumal kam sa posadiť, upútal moju pozornosť pohyb na okraji poľa o pár desiatok metrov ďalej. Bola to skupinka diviakov – niekoľko starších bachýň, prasiatka a minuloročné mladé. Vietor bol výborný a tak som na jazvece rýchlo zanevrel a už aj  mieril prikrčený k diviakom. Využíval som chvíle keď mali hlavu sklonenú a rýpali v zemi, postupne sa mi darilo približovať čoraz bližšie, i keď to pri pohľade cez hľadáčik bolo stále ďaleko. Potešila ma ale bachyňa ktorá sa zrazu objavila a z kríkov vyšla ako posledná, bola odo mňa asi na 20 metrov. Opatrne som ju začal fotiť vždy keď zodvihla hlavu, dokonca sa pootočila mojim smerom a trochu sa priblížila. Keď už to ale vyzeralo naozaj sľubne, diviaky sa rozhodli predstavenie ukončiť a zašli späť do kríkov. Pár minút som ostal na mieste, čakal som či sa ešte ukážu. Nič sa ale nedialo, pomaly som sa teda zodvihol a chcel sa vrátiť späť. Zrovna vtedy sa ale diviaky opäť ukázali, tento krát zase o niečo ďalej… Situácia sa teda opakovala, pričupiť a opatrne sa približovať. Čas od času som kontroval expozičné hodnoty, svetla už ubúdalo no fotiť sa ešte stále dalo. Keď som sa dostal do miest kde sa diviaky popásali prvý krát, uvidel som ako sa ku mne vo vysokom žite blížia čierne uši. Rozhodli sa vrátiť, super. Rozložil som statív a dúfal že si ma nevšimnú. Ich pozornosť som síce zaujal, no s človekom si ma nespojili, ostali teda pokojné. Najväčšia diviačica bola ale opatrná, tomu čudu v tráve neverila a radšej sa mu vyhla ako prvá. Prasiatka ale ďalej pokračovali v hrách a naháňačkách, na chvíľu som mal pocit že mi podbehnú popod statív.

IMG_0810_2
IMG_0825

Najfotogenickejší bol nakoniec jeden zo skupinky minuloročných juniorov, prišiel ku mne tak blízko, že som musel komponovať na výšku. Našťastie mi dal dosť času a stihol som urobiť aspoň niekoľko záberov pred tým, ako sa mi tiež stratil v kríkoch.

IMG_0839

Popri tom som počul diviačicu ktorá bola asi 2 – 3 metre po mojej ľavej ruke. I keď som ju nevidel, počuť ju rozhodne bolo. Opäť sa mi teda potvrdilo že diviaky sú mylne označované ako nebezpečné zvieratá. Áno, dokážu na človeka zaútočiť, no len v krajných situáciach kedy sú to skôr oni, kto sa cíti ohrozený. Stretol som sa s nimi už mnoho krát, často krát na vzdialenosti niekoľkých metrov a nikdy som z ich strany nezažil ani len náznak útoku.