Prvý krát píšem článok z trochu iného súdka ako obvykle. Hlavne preto, že čas od času na internete zachytím ohnivé diskusie práve na túto tému. Je to len zhrnutie môjho pohľadu na celú vec, preto chápem že s ním nie každý bude súhlasiť.

JE TO WILD ?

Asi najčastejšia otázka a téma žabomyších vojen v komentároch pod fotkami na sociálnych sieťach či fotoportáloch. Najväčší kameň úrazu podľa mňa stojí práve na tom označení “wild/wildlife” a jeho nepochopení, resp. rozdielnom ponímaní. Každý si ho vysvetľuje po svojom a trochu inak. Pre niekoho je to len to zviera ktoré uteká na kilometre ďaleko pri pohľade na človeka, pre iného je to aj polokrotká veverička v parku, pre niekoho dokonca fotka zvieraťa v ZOO. Stretol som sa s názorom, že nie je rozdiel fotiť zviera v ľudskej starostlivosti a to zviera, ktoré síce nemá strach z človeka, no žije vo voľnej prírode. Áno, z pohľadu stláčania spúšte fotoaparátu v danom okamihu tam asi rozdiel nie je. Treba si však uvedomiť jedno – vo voľnej prírode má aj to zviera, ktoré sa človeka nebojí,  stále slobodnú voľbu toho ako sa bude správať, kedy a kam príde a naopak, kedy odíde. Navyše, takýto snímok má aj svoju pridanú hodnotu.

Líška hrdzavá (Vulpes vulpes), divo žijúce zviera ktoré stratilo svoju plachosť z človeka. Úniková vzdialenosť približne 1m.

Ako príklad je tu fotka líšky. Je to zviera žijúce vo voľnej prírode, no napriek tomu strach z človeka nemala. Aj keď sa tým pádom môže zdať jej fotenie jednoduché, zdanie klame. Práve preto že to je stále divo žijúce zviera, trvalo mi občas aj týždeň pokiaľ som mal šťastie na to aby prišla za svetla. A práve v tom tkvie ten rozdiel – záležalo len a len od nej či sa dnes fotiť bude alebo nie, nie od môjho rozhodnutia. Preto nemožno túto situáciu porovnávať s fotením na workshope, kedy je pred fotografa vo vopred určenom čase, na vopred určenom mieste privedené zviera ktoré sa síce tiež nebojí, no je chované doma, podobne ako pes.  Keby sme totiž mali hodnotiť “wildlife” len z pohľadu plachosti zvierat, dali by sa za túto kategóriu označiť de facto len tie zvieratá, na ktoré sa poľuje. To je totiž v drvivej väčšine druhov dôvod, prečo od človeka utekajú. Tak isto, ani fotenie goríl v pralese by v tomto prípade nebolo dostatočne “wild”. Plachosť môže byť chápaná skôr ako okolnosť zvyšujúca náročnosť získania záberu, nie ako kritérium pre zaradenie do tej či onej kategórie. Preto si ja pod pojmom “wildlife” predstavujem zviera žijúce voľne v prírode, bez ohľadu na to či v človeku vidí hrozbu alebo nie.

Sova dlhochvostá (Strix uralensis), divo žijúci vták zachytený pri love hlodavcov. Úniková vzdialenosť približne 30m.

Tým sa dá plynule prejsť na úzko súvisiacu tému, a to fotenie na spomínaných workshopoch. Vo svojej podstate na tomto fotení a podobných akciách nie je nič zlé. Aj keď ma účasť nikdy nelákala, nemám proti tomu nič. Účastnia sa ho ľudia so spoločným záujmom, za účelom zlepšenia sa v práci s fotoaparátom či ľudia ktorí jednoducho potrebujú nasekať ľahko získateľný materiál do fotobanky. Po tadeto je to úplne v poriadku. Prichádzajú však aj ľudia, ktorí len fotia zvieratá a je im jedno ako, za akých okolností a s akou hodnotou budú ich výsledné fotografie chápané. Práve takýto ľudia sa zvyknú najviac hnevať ak sa pod ich fotkou niekto opýta na to, či sa jedná o voľne žijúce zviera alebo zviera v ľudskej starostlivosti. Argumentujú najčastejšie tým, že sa predsa hodnotí fotka, nie okolnosti jej vzniku. Rozdiel medzi A a B chápu hlavne tí, ktorí sami daný žáner fotia. Nájdu sa aj takí, ktorí ospravedlňujú svoju neschopnosť nafotiť podobné zábery vo voľnej prírode s vysvetlením, že pri tom dochádza k rušeniu zvierat. Takýto ľudia zrejme nepochopili úplný základ a podstatu celého fotenia zvierat vo voľnej prírode – prirodzené správanie sa zvieraťa je základom pre dobrý záber a prvoradé je to, aby nedochádzalo k jeho cielenému vyrušovaniu. To však človek zistí až keď o danom druhu niečo vie a strávi v teréne nejaký ten piatok… Na druhej strane, treba priznať že sú aj medzi nami fotografmi ľudia ktorým je prednejšie získanie záberu ako ohľad na nejakú etiku pri fotografovaní.

Myšiak lesný (Buteo buteo), divo žijúci vták zachytený pri dosadaní na starý peň. Úniková vzdialenosť približne 200-300m.

Je ťažké uviesť nejaký konkrétny príklad na porovnanie. Keby som to ale mal urobiť, poviem že je to podobné ako keby niekto fotil voskové figuríny a prezentoval ich ako glamour, street či portrét, alebo by sa niekto považoval za reportážneho fotografa vojnových udalostí a pritom fotil iba rekonštrukcie historických bojov. V skratke, aj keď by fotografie boli podobné, ich impakt by bol rapídne nízky a blížil by sa k nule. Pôvodne som chcel spomenúť aj pár ďalších vecí ako fotenie z prenajatých krytov a pod., ale od toho som nakoniec radšej upustil. Mohlo by to viesť k nepochopeniu a zbytočným hádkam, už aj tak je rozoberaná téma vecou ktorá vytvára dva tábory. Dúfam teda aspoň, že ak si prečíta článok niekto kto zrovna nefotí tento žáner no sleduje podobné fotky, ozrejmí sa mu prečo je tak vyzdvihovaná hodnota práve tých snímkov, ktoré vznikli vo voľnej prírode a zachytávajú voľne žijúce zvieratá.